SEBE-STAČNOSŤ

Minulý týždeň som bola na prechádzke. Dovolila som si všetko pustiť, vytvorila si možnosť, síce až na druhýkrát a išla som. Uvedomila som si, že pracujem z domu, krásne miesto na prechádzku mám pár minút chôdze, čo považujem za obrovský benefit a ja to takmer vôbec nevyužívam. Prečo? Keby som napísala, že vlastne neviem, znelo by to ako poľahčujúca okolnosť. Ale ja vlastne presne viem PREČO.. nechala som sa sama sebou chytiť do pasce.

Keďže pracujem z domu, tak toho viac stihnem, aj prácu, aj domácnosť, deťom budem po ruke, môžem si ladiť činnosti, ako potrebujem, sa mi páči a ako sa mi hodí. Pravda však je taká, že od rána pracujem na tom, aby som všetko stihla a častokrát výsledky svojho snaženia vidieť len minimálne, lebo domáce práce a presúvanie a odpratávanie, práca za počítačom jedna na jedného nie je možné vidieť voľným okom bez sústredenia sa na výsledok z predchádzajúceho stavu. A keďže predchádzajúci stav si ani ja nie som úplne schopná si už večer pamätať a nie to ešte členovia domácnosti, ktorí ráno odchádzajú, tak je to vlastne akoby nič.

Počas prechádzky mi myšlienky vírili hlavou, stihla som vybaviť pár telefonátov, na ktoré som si už dlhšie neurobila čas a tak mi hodina prechádzky uplynula rýchlejšie, ako som si stihla všimnúť. Po ceste naspäť som si povedala, že aspoň teraz budem vedome prítomná a vnímať, vidieť a cítiť to, čo sa predo mnou bude otvárať.

A odrazu som si všimla nápis – úplne na mňa kričal:

„SEBESTAČNOSŤ“

Prečítala som to, zopakovala párkrát a nechala som to chvíľku v sebe znieť..

Začali sa vo mne rozvíjať myšlienky rôznymi smermi.. a na moje prekvapenie, keďže moja myseľ dokáže ísť rôznymi smermi naraz, všetky sa týkali SEBESTAČNOSTI.

Asi prvá myšlienka bola téma sebestačnosti – ako toho, či sa viem sama uživiť. V dnešnom svete sa kladie veľký dôraz na to, aby sme si tvorili vlastný príjem, aby sme hlavne my ženy boli sebestačné, aby sme už ako mladí ľudia boli, čím skôr sebestační a tak oslobodili rodičov, partnerov alebo aj seba.

Tu však ide o rôzne roviny a samozrejme každý z nás to môže vnímať inak.

Pre mňa sa však téma sebestačnosti stala hlavnou zložkou na najbližšie dni, až som sa rozhodla o tom napísať a preniesť tak svoje úvahy čiernym na biele a pochopiť možno viac samú seba, svoje premýšľanie a možno aj ľudí okolo seba a spoločnosť, v ktorej sa pohybujem.

Sebestačnosť je niečo na čo môžeme mať rozdielne pohľady. Pre niekoho je to práve finančná stránka, kedy si vie povedať, že je sebestačný a tak nezávislý od niekoho ďalšieho alebo možno niečoho, ako napríklad práce – ale to už je asi vyššia priečka finančnej nezávislosti teda v tomto ponímaní sebestačnosti. Pre niekoho to naopak môže byť napĺňajúca práca, ktorá ho robí sebestačným a tým aj slobodným a nezávislým.

Vnímam samú seba ako sebestačnú. To bola ihneď otázka, ktorá sa mi vinula hlavou ako niť.
Ďalšia rovina sebestačnosti v zmysle, či si všetko vieme zariadiť, spraviť, či som schopná sa o všetko postarať a nikoho k tomu nepotrebujem, pretože som tak výkonná, že som vlastne SEBESTAČNÁ a žiadny vonkajší vplyv už nie je pre mňa taký potrebný, všetko zvládnem sama.
A v tomto prípade sa mi nastolila otázka, či je to v poriadku, byť na všetko sama a byť sebestačná všade. Či naozaj chceme byť také sebestačné, bez vplyvu okolia. Možno sme niektoré tak vychovávané, či sme niekde nadobudli tento pocit, že by sme za každú cenu mali byť sebestačné. A že je vlastne istým hrdinstvom a výhrou, ak všetko zvládneme samé a nebudeme pri tom „otravovať“ niekoho iného – prosiť o pomoc.

A nie je lepšie mať niekoho, s kým sa môžem podeliť o svoje myšlienky, svoje starosti a radosti, s kým viem možno zdieľať aj svoju prácu, nápady a postrehy? Jednoznačne je to otázka sama pre seba na zamyslenie. Do akej miery byť v tomto smere sebestačná a kde popustiť túto hranicu okolo seba a zdieľať s okolím všetko to, čo potrebujem a čo by sa mi páčilo.

Sebestačnosť je aj možno výsadou ľudí žijúcich na dedine. Niekedy to bolo skvelé, keď sa ľudia vedeli o seba postarať sami. Dopestovali si a dochovali všetko, čo potrebovali k životu a viedli (s)pokojný život, ktorý im v podstate nič neohrozovalo. Do istej miery samozrejme. Alebo to bola / je len ilúzia a nikdy to takto nefungovalo? Dnes sme ľudia prevažne žijúci v mestách, (ja rovnako a nikdy som nemala ani babku na dedine, tak tento život som nezažila) pracujeme často-krát od ráno do večera, sme sebestační po finančnej stránke, avšak sme naozaj sebestační?

Popri tomto všetko prišla myšlienka, ktorá ma asi zaujala najviac..

Som ja sama sebe SEBE-STAČNÁ?

V akom zmysle? V zmysle dvojakom opäť.. pretože SEBE-STAČNÁ v zmysle, či sama sebe stačím a oproti tomu, či sama sebe stačím.. pekne napísané to nedáva možno zmysel, ale mne to otvorilo poznanie..

Stačím sama sebe? Nenakladám si toho v tej mojej hlave toľko, že už neviem vlastne dostihnúť sama seba v tom všetkom? Je toho toľko, čo chcem za jeden deň, týždeň, mesiac, rok stihnúť, že neviem, kde je môj stred, kľud a vytváram sama na seba taký tlak, že sama seba vlastne nestačím a moja myseľ a očakávania a rodia skôr, ako si stihnem všimnúť, že mám opäť svoj zoznam dlhší o päť možno desať strán. Preháňam? V niektorých uvedomelejších mysliach možno, ale niektoré si naozaj majstrovsky vieme na seba pripraviť nápor, aký nie je možné zvládnuť s pokojom v duši ani v tele.

Stačím sama sebe? Taká aká som? Alebo neustále hľadám chyby a neviem sa vyrovnať s ničím, čo sa mňa týka.. jednoducho si nestačím, som nespokojná, smutná, frustrovaná.. neustále hľadám, čo ešte by som so sebou mohla spraviť, aby to bolo lepšie, aby som sa lepšie cítila.. mám pocit, že nič nie je tak, ako by som si priala a zároveň, keď aj niečo tak je, tak si to buď neviem úplne užiť alebo aj tam nájdem chybičku krásy..

Tak znovu sa pozerám na „SEBESTAČNOSŤ“..

.. kde všade potrebujem alebo chcem byť SEBE-STAČNÁ?

A toto je tá hlavná otázka, ktorá mi vyplynula z nájdeného slova na betónovom plote plnom nezmyselných kresieb a farieb. Niekedy aj v chaose nájdeme niečo, čomu sa oplatí venovať chvíľku alebo aj väčšiu chvíľu času a zamyslieť sa, ako to vlastne chcem JA?

Pretože nie je úplne dôležité, čo chcú ostatní.. nie v zmysle, že neberiem na nikoho ohľad.. ide skôr len o to, že keď ja sama vlastne neviem, čo chcem a kam smerujem, tak sa potom veľmi ťažko vychádza aj s tými ostatnými a s naším okolím, hlavne tým najbližším.

A v tomto bode.. čuduj sa svete.. prišla som na ďalšiu vnútornú otázku.. A to, či vlastne, keď robím to, čo ma baví, viem byť spokojná a SEBE-STAČNÁ? No priznám sa, že niekedy ÁNO a niekedy NIE.

Pretože nie všetko, čo mi robí radosť a čo ma baví, je vlastne to, čo prináša úžitok niekomu inému okrem MŇA. A to je celkom riadne silná káva.. aspoň pre mňa. Pretože sadnúť v nedeľu na zadok, len tak a napríklad maľovať obraz, ktorý dáva zmysel len mne alebo si niečo vyrábať, ale vlastne ani neviem čo, lebo to chcem vyskúšať.. alebo si čítať knihy – to je výzva pre naše vnútro, aby sme s tým zostali a pozorovali, na čo všetko prídeme..

A keďže je dnes pondelok a tá nedeľa bola včera.. nie, nepodarilo sa mi to.. pretože tu bolo toľko inej činnosti, čo bolo treba spraviť, aby nám tu bolo lepšie, čistejšie, priestrannejšie, rodinnejšie, že tento malý „bez-významný“ kúsok som opäť odsunula niekam na INOKEDY.

A ako teda pristupovať k tomu, aby sme boli SEBE-STAČNÉ po akejkoľvek stránke?

Rozhodne sa najskôr pozrieť na to, čo vlastne naozaj chcem.. a keď to neviem, tak pôjdem hľadať.. a ja som dnes objavila, že síce nie vždy, ale občas si nájdem čas na to, aby som takto nejaké svoje „úvahy“ spísala a celkom ma to teší a baví, tak chvíľku skúsim pri tom zostať a uvidím, čo sa bude diať..

A možno tieto moje úvahy o živote nie sú len mojou cestou, ale niekto iný má možno podobné cestičky.. možno to nie je cesta úplne len pre moje vnútro, ale aj tým svojím dokážem zasvietiť do vnútra niekomu ďalšiemu..

Ako keď v tmavej jaskyni zasvietite baterku.. niekto povie niečo, čo vám presvieti to vaše vnímanie.. poznáte to?
A odrazu sa kráča vpred ľahšie a ten svet okolo vás je aspoň viditeľnejší, aj keď nie úplne podľa vašich predstáv.

A teraz kúsok k tomu, čo som objavila behom nasledujúcich dní. Keďže farby sú pevnou súčasťou v mojom živote a všetko vidím vo farbách. Aj sebe-stačnosti som našla farebné miesto.

Hnedá nám dáva pocit bezpečia, pocit, že niekam patríme. Je to farba zeme. Je to zmes farieb, kde raz prevláda jedna a raz druhá a tak tvoria odtiene hnedej. Hnedá je línia tradícií, ktoré nás vedú z minulosti, cez prítomnosť do budúcnosti, aby sme vedeli, kto sme. A zároveň však je hnedá domovom, ktorý máme TU a TERAZ. Naše nohy sú hnedou farbou ako časť tela, ktorá nás spája so zemou. A zem je bezpečím pre našu budúcnosť, ktorú nepoznáme. Ale sme tu, máme tu svoje miesto a pre niečo sme to miesto dostali. A už len toto by mal byť dostatočný dôvod k SEBE-STAČNOSTI.

V hnedej môžeme nájsť stagnáciu a lenivosť, ale zároveň potenciál stáť bezpečne a vykročiť správnou nohou po dôkladnom zvážení. Hnedá je napojenie na seba, kde nachádzame niečo tak výnimočné a zároveň tak jednoduché a vždy prítomné. Ako stromy v lese. Sú tam, vždy ich tam nájdeme. Ich kmene sú hnedé. Hnedú farbu takmer nevnímame, lebo je všadeprítomná a tak samozrejmá. Nepochybuje o tom, že je farba – je predsa z farieb.

Tak nepochybuj ani TY – si predsa z farieb a SEBE-STAČNOSŤ máme každý v sebe – tak ju znovu-objavme a privítajme vo svojich životoch.

Majte krásne dni..

S láskou,

Dadka